A veru, chýr o šťastnom meste sa rozniesol po chotári, až jedného dňa...
Jedného dňa, keď sa malý chlapec zasmial na ulici, z ničoho nič zmizol. Len čo sa rozosmial, zmizol. A čochvíľa každý, kto sa čo len trošička zasmial, v tom momente zmizol. Ľudia v Lomničke sa začali báť. Prestali sa smiať. Prestali so čo i len usmievať pod fúzy a mnohí si aj fúzy oholili, aby im úsmev pod fúzy neunikol. Smiali sa len potichu, potajomky do dlaní, alebo do vankúša, podľa toho, či boli doma alebo na ulici.
Doktor Štrúdel bol taký pohrúžený do pečenia štrúdlí, ktoré sa normálne míňali jedna radosť, že si zmenu v Lomničke všimol, až keď jedného dňa do jeho obchodu nevošla ani noha, a všetky štrúdle smutne vychladli.
"No ale čo je toto za poriadok?!" napajedil sa Dr. Štrúdel. "Kde sú zase všetci?"
Vyšiel na ulicu, a ulica prázdna. Každý sedel doma, a bojazlivo vyzeral, kto bude ďalší zmiznutý. Doktor Štrúdel pristavil zatúlaného psíka a chcel ho poškriabkať za uchom.
"Jaj, nie!" uhol psík pohľadom, "nehladkaj ma, ešte by si ma náhodou pošteklil, ja by som sa rozosmial a škriatkovia by ma uniesli preč."
"Akí škriatkovia? Čo to tu rozprávaš za nezmysly?"
A psík mu rozpovedal, ako začali ľudia miznúť, keď sa čo len trocha zasmiali, a ako sa už aj mačky a psíky začali báť, aby aj ich škriatkovia nezačali kradnúť.
Doktor Štrúdel sa napajedil: "Čo je toto za poriadok, aby sa ľudia báli nejakých škriatkov. Svet je úžasné miesto, a treba sa smiať, keď sa chce. Pôjdem do krajiny škriatkov a narobím tam také poriadky, že uvidia. Už žiadnych ľudí unášať nebudú. neunášali."
"Ale ako sa tam dostaneš?" spýtal sa psík.
"To je ľahké, sleduj."
Doktor Štrúdel vyšiel na ulicu a začal sa nahlas smiať. Ľudia ho z diaľky obchádzali a klopkali si na čelo, niektoré sa ho pokúsili z ulice dostať preč, iní po ňom hádzali vankúše, aby svoj smiech utlmil. Ale Dr. Štrúdel sa ďalej smial, až ho začuli škriatkovia a šup! schmatli ho z ulice.
To bolo ale prekvapenie, keď sa Dr. Štrúdel zjavil v krajine škriatkov. Priviedli ho do paláca, do kráľovského sálu, a postavili pred kráľa škriatkov.
"Vieš, prečo si tu?" spýtal sa kráľ.
"Pretože som veselý," odpovedal Dr. Štrúdel.
"Nie. Niečo sa stalo s ľuďmi, ktorých sme uniesli. Musíš sa na nich pozrieť, si predsa doktor."
Dr. Štrúdel prikývol. Ani za nič by nepripustil, že Dr. Štrúdel je len prezývka, a že s medicínou nemá nič spoločné. Bol rozhodnutý zachrániť Lomničanov za každú cenu.
Kráľ sa postavil a kývol rukou na Dr. Štrúdľu, aby ho nasledoval. Prešli cez sedemtisíc komnát a tritisíc chodieb, až sa dostali k veľkej bielej krabici.
"Prosím, až po vás," úctivo sa uklonil Dr. Štrúdel a nechal kráľa prejsť.
V bielej budove boli všetci Lomničania, každý mal na nohe reťaz a tak nemohli ujsť. Z ich rúk sa ťahali biele hadičky, až do stredu miestnosti, kde stál podivný biely prístroj, z ktorého stúpala zelená jedovatá para.
"Toto je naša továreň na smiech," povedal vážne kráľ a Dr. Štrúdľovi myklo kútikmi úst. Mal čo robiť, aby sa nerozosmial. "Ale nikto z Lomničanov sa nesmeje. Takže nemôžme chytiť smiech a zavariť si ho do zásoby."
"Načo potrebujete smiech?" spýtal sa Dr. Štrúdel.
"Ach, smutná história. Moju ženu, kráľovnú, zakliala ropucha. Ropucha ju chcela zjesť, ale my sme jej prišli na pomoc a zachránili sme ju pred jej dlhým jazykom. Ach, márne. Ropucha ju prekliala, aby už nikdy nebola šťastná a nikdy sa nezasmiala. A prekliala nás všetkých. Odvtedy sa nikto z nás nedokáže zasmiať. Vyskúšali sme všetko, šteklenie, rozprávanie vtipov dva mesiace vkuse, ba dokonca sme vymysleli špeciálnu novú metódu na rozosmievanie, ale nič. Až jeden z našich mudrcov vymyslel prístroj na zaváranie smiechu. Práve ho testujeme, preto potrebujeme ľudí, ktorí sa smejú," kráľ ukázal okolo na Lomničanov a zosmutnel. "Až na to, že sa nesmejú. Dr. Štrúdel, prosím, pomôž nám. Potrebujeme smiech! Rozosmej ich, nech odskúšame prístroj, nech si zavaríme smiech, aby sme ho mali dosť na dlhé roky. Len čo budeme mať dosť smiechu, potom ich všetkých budeme môcť pustiť domov."
Dr. Štrúdel pokrútil hlavou. "Takto to nepôjde," povedal. "Smiech sa nedá prikázať. Smiech je každého jedného vec. Aj keby som ich všetkých začal naraz štekliť, skôr by som ich rozplakal, ako rozosmial. Veď sa len na nich pozrite, chýba im domov, chýba im rodina, ba niektorým, ako vidím, chýba dokonca moja štrúdľa."
"Chceš povedať, že ich máme pustiť, a premiestniť svoju továreň na smiech na svet, medzi ľudí?"
Dr. Štrúdel sa poškrabkal po hlave. "To nie je zlý nápad," povedal. "Ukážte mi, ako chcete zavariť ten smiech. Tú, tú novú metódu."
Kráľ luskol prstami a biela krabica sa hneď zmenila na čiernu, svetlá potemneli, a na stene sa zjavili dve postavičky, ktoré sa smiešne rýchlo naháňali. Dr. Štrúdel sa nahlas rozosmial. "Výborne, výborne!" zvolal. "To je presne ono! Poviem vám, skvelý nápad, už dávno som sa tak nepobavil," utrel si Dr. Štrúdel slzy z očí. "Takúto továreň na smiech vám rád pomôžem otvoriť!"
A tak sa stalo, že ešte v ten deň sa všetci Lomničania dostali domov a Dr. Štrúdel spolu so škriatkami otvorili v Lomničke prvú továreň na smiech na celom svete. Postavil si pred ňu dokonca malý stánok a pred vchodom do továrne rozdával zadarmo svoje dobroty. A tak síce nie je jasné, či sa ľudia usmievali kvôli postavičkám na plátne, alebo kvôli horúcej jablkovej štrúdli s vanilkovým krémom a zmrzlinou, ale je zato je jasné, že grotesku vymysleli v Lomničke, nech si hovorí kto chce čo chce.
Jediné, čo zostáva zahalené tajomstvom, je ako škriatkovia zavárajú smiech. A, veď nech si ho zavárajú ako chcú, hlavne, že sa kráľovná znova smeje a s ňou celé kráľovstvo a štrúdle Doktora Štrúdľu rozvoniavajú na celej ulici.
A myslím, že ich cítiť až sem. Hm, koláčik a k nemu dáka káva dnes cestou na poštu...
Usmievam sa už len pri tej predstave.
Dobré ráno, Maťko.
Doktor Štrúdel bol taký pohrúžený do pečenia štrúdlí, ktoré sa normálne míňali jedna radosť, že si zmenu v Lomničke všimol, až keď jedného dňa do jeho obchodu nevošla ani noha, a všetky štrúdle smutne vychladli.
"No ale čo je toto za poriadok?!" napajedil sa Dr. Štrúdel. "Kde sú zase všetci?"
Vyšiel na ulicu, a ulica prázdna. Každý sedel doma, a bojazlivo vyzeral, kto bude ďalší zmiznutý. Doktor Štrúdel pristavil zatúlaného psíka a chcel ho poškriabkať za uchom.
"Jaj, nie!" uhol psík pohľadom, "nehladkaj ma, ešte by si ma náhodou pošteklil, ja by som sa rozosmial a škriatkovia by ma uniesli preč."
"Akí škriatkovia? Čo to tu rozprávaš za nezmysly?"
A psík mu rozpovedal, ako začali ľudia miznúť, keď sa čo len trocha zasmiali, a ako sa už aj mačky a psíky začali báť, aby aj ich škriatkovia nezačali kradnúť.
Doktor Štrúdel sa napajedil: "Čo je toto za poriadok, aby sa ľudia báli nejakých škriatkov. Svet je úžasné miesto, a treba sa smiať, keď sa chce. Pôjdem do krajiny škriatkov a narobím tam také poriadky, že uvidia. Už žiadnych ľudí unášať nebudú. neunášali."
"Ale ako sa tam dostaneš?" spýtal sa psík.
"To je ľahké, sleduj."
Doktor Štrúdel vyšiel na ulicu a začal sa nahlas smiať. Ľudia ho z diaľky obchádzali a klopkali si na čelo, niektoré sa ho pokúsili z ulice dostať preč, iní po ňom hádzali vankúše, aby svoj smiech utlmil. Ale Dr. Štrúdel sa ďalej smial, až ho začuli škriatkovia a šup! schmatli ho z ulice.
To bolo ale prekvapenie, keď sa Dr. Štrúdel zjavil v krajine škriatkov. Priviedli ho do paláca, do kráľovského sálu, a postavili pred kráľa škriatkov.
"Vieš, prečo si tu?" spýtal sa kráľ.
"Pretože som veselý," odpovedal Dr. Štrúdel.
"Nie. Niečo sa stalo s ľuďmi, ktorých sme uniesli. Musíš sa na nich pozrieť, si predsa doktor."
Dr. Štrúdel prikývol. Ani za nič by nepripustil, že Dr. Štrúdel je len prezývka, a že s medicínou nemá nič spoločné. Bol rozhodnutý zachrániť Lomničanov za každú cenu.
Kráľ sa postavil a kývol rukou na Dr. Štrúdľu, aby ho nasledoval. Prešli cez sedemtisíc komnát a tritisíc chodieb, až sa dostali k veľkej bielej krabici.
"Prosím, až po vás," úctivo sa uklonil Dr. Štrúdel a nechal kráľa prejsť.
V bielej budove boli všetci Lomničania, každý mal na nohe reťaz a tak nemohli ujsť. Z ich rúk sa ťahali biele hadičky, až do stredu miestnosti, kde stál podivný biely prístroj, z ktorého stúpala zelená jedovatá para.
"Toto je naša továreň na smiech," povedal vážne kráľ a Dr. Štrúdľovi myklo kútikmi úst. Mal čo robiť, aby sa nerozosmial. "Ale nikto z Lomničanov sa nesmeje. Takže nemôžme chytiť smiech a zavariť si ho do zásoby."
"Načo potrebujete smiech?" spýtal sa Dr. Štrúdel.
"Ach, smutná história. Moju ženu, kráľovnú, zakliala ropucha. Ropucha ju chcela zjesť, ale my sme jej prišli na pomoc a zachránili sme ju pred jej dlhým jazykom. Ach, márne. Ropucha ju prekliala, aby už nikdy nebola šťastná a nikdy sa nezasmiala. A prekliala nás všetkých. Odvtedy sa nikto z nás nedokáže zasmiať. Vyskúšali sme všetko, šteklenie, rozprávanie vtipov dva mesiace vkuse, ba dokonca sme vymysleli špeciálnu novú metódu na rozosmievanie, ale nič. Až jeden z našich mudrcov vymyslel prístroj na zaváranie smiechu. Práve ho testujeme, preto potrebujeme ľudí, ktorí sa smejú," kráľ ukázal okolo na Lomničanov a zosmutnel. "Až na to, že sa nesmejú. Dr. Štrúdel, prosím, pomôž nám. Potrebujeme smiech! Rozosmej ich, nech odskúšame prístroj, nech si zavaríme smiech, aby sme ho mali dosť na dlhé roky. Len čo budeme mať dosť smiechu, potom ich všetkých budeme môcť pustiť domov."
Dr. Štrúdel pokrútil hlavou. "Takto to nepôjde," povedal. "Smiech sa nedá prikázať. Smiech je každého jedného vec. Aj keby som ich všetkých začal naraz štekliť, skôr by som ich rozplakal, ako rozosmial. Veď sa len na nich pozrite, chýba im domov, chýba im rodina, ba niektorým, ako vidím, chýba dokonca moja štrúdľa."
"Chceš povedať, že ich máme pustiť, a premiestniť svoju továreň na smiech na svet, medzi ľudí?"
Dr. Štrúdel sa poškrabkal po hlave. "To nie je zlý nápad," povedal. "Ukážte mi, ako chcete zavariť ten smiech. Tú, tú novú metódu."
Kráľ luskol prstami a biela krabica sa hneď zmenila na čiernu, svetlá potemneli, a na stene sa zjavili dve postavičky, ktoré sa smiešne rýchlo naháňali. Dr. Štrúdel sa nahlas rozosmial. "Výborne, výborne!" zvolal. "To je presne ono! Poviem vám, skvelý nápad, už dávno som sa tak nepobavil," utrel si Dr. Štrúdel slzy z očí. "Takúto továreň na smiech vám rád pomôžem otvoriť!"
A tak sa stalo, že ešte v ten deň sa všetci Lomničania dostali domov a Dr. Štrúdel spolu so škriatkami otvorili v Lomničke prvú továreň na smiech na celom svete. Postavil si pred ňu dokonca malý stánok a pred vchodom do továrne rozdával zadarmo svoje dobroty. A tak síce nie je jasné, či sa ľudia usmievali kvôli postavičkám na plátne, alebo kvôli horúcej jablkovej štrúdli s vanilkovým krémom a zmrzlinou, ale je zato je jasné, že grotesku vymysleli v Lomničke, nech si hovorí kto chce čo chce.
Jediné, čo zostáva zahalené tajomstvom, je ako škriatkovia zavárajú smiech. A, veď nech si ho zavárajú ako chcú, hlavne, že sa kráľovná znova smeje a s ňou celé kráľovstvo a štrúdle Doktora Štrúdľu rozvoniavajú na celej ulici.
A myslím, že ich cítiť až sem. Hm, koláčik a k nemu dáka káva dnes cestou na poštu...
Usmievam sa už len pri tej predstave.
Dobré ráno, Maťko.
Posts
