Krátka rozprávka o slnku a mrakoch

Bol raz jeden kráľ, ktorý rád experimentoval. Mal vo svojom zámku veľa rôznych prístrojov od výmyslu sveta, obrovskú knižnicu v pravom krídle a úžasnú botanickú záhradu. Jedného dňa, keď skúmal slnko, rozhodol sa, že vyskúma, ako dlho človek dokáže hľadieť na tú oranžovú guľu. I zavolal si svojich troch radcov a povedal im o svojom pláne. Dvaja radcovia boli nadšení, ale tretí, najstrší z nich, len pokrútil hlavou: "Nie je dobre pozerať sa do slnka. Neprinesie to nič užitočné."
"Je to experiment," namietol druhý radca. "Experimenty sú vždy užitočné."
"Experimenty sú zbytočné, ak už boli vykonané," namietol starček.
"Nuž, neboli dokázané nami," zasmiali sa dvaja radcovia. "Pán kráľ, začíname zajtra."
"Počkajte, mám lepší nápad," povedal kráľ, "jeden z vás sa bude celý deň pozerať do slnka, a druhý bude celý deň zavretý v najčernejšej temnote.  Uvidíme, kto z vás dlhšie vydrží."
A radcovia si podali ruky a hodili si mincou, kto z nich bude mať slnko a kto temnotu. Starček ich znova varoval, aby to nerobili, ale oni ho nepočúvali.
A tak sa na druhý deň začal slávny experiment. Celý dvor sa zbehol na slávnosntný štart súťaže. Jedného radcu priviazali o kôl na námestí,  a hlavu mu vyvrátili do oblohy. Druhého zase zatvorili do najtemnejšieho väzenia sto metrov pod zámkom, kam neprenikol ani jeden slnečný lúč. Dav na nádvorí zatiaľ oslavoval a jedol a pil a počúval muzikantov, a keď sa zotmelo, rozišiel sa domov. Na ďalší deň sa na radcu priviazaného o kôl prišlo pozrieť kopec zvedavcov, ale ako sa dni míňali, chodilo ich menej a menej, až radca osamel.
Jediný, kto za ním stále chodil, bol starček. "Vzdaj sa, nemá to cenu," radil mu. "Prídeš o oči."
"Prídem o oči, ale vyhrám," zaťato hovoril radca.
Starček len vzdychol, a pobral sa dole do kobky, kde žil v tme druhý radca.
"Vzdaj to, nemá to cenu," povedal aj jemu starček, ale ani ten nechcel nič počuť a tvrdohlavo chcel vyhrať. A tak sa radcovia snažili, aby dokázali, kto je lepší, až jednému vyschli oči zo slnka a druhému zhnili z tmy. A keďže sa to stalo v jeden a ten istý deň, ani jeden z nich nemohol byť prehlásený za víťaza.
"Ach, nepodarený experiment," mávol rukou kráľ, a viac sa o radcov nestaral. Mal novú hračku, ktorá ho zaujala - rozhodol sa, že vyrobí nový prvok do periodickej tabuľky prvkov. Už mal pre neho meno, Králium, len ho vymyslieť.
A dvaja nešťastní radcovia zostali stáť na nádvorí, slepí a celkom osamelí.
"Vravel som vám, že to nestojí za to," povedal im krušlivo starček. "Človek sa musí striedavo pozerať do slnka a do tmy, pretože nič sa nedá robiť proti prírode a základom prírody je harmónia. Rovnováha. Všetkého tak akurát."
"Teraz sme celkom nanič," trúchlili radcovia.
"Nuž, na prvý pohľad sa to zdá. Ale viem, čo môžete robiť. Môžete si najať voz a cestovať po krajine a každému rozprávať o tomto experimente. Možno v ňom niektorí ľudia nájdu ponaučenie a dajú vám nocľah a jedlo."
Radcom sa táto myšlienka veľmi páčila. A tak im starček pomohol prenajať konský povoz s pohodlnými vagónikom, kde bola dokonca malá knižnica, dal im na cestu pár dukátov a poslal ich spánombohom.
Dnes večer som ich stretla, cestou z plavárne, keď som zízala na mesiac.
Majú pravdu, nuž ale teraz neviem - ako dlho môže človek zízať na Mesiac a na hviezdy a neoslepnúť? O Mesiaci totižto nič nevraveli. A ja sa tam musím pozerať, lebo tam žije mesačný pes a každý večer čaká, že mu zakývam. A tak mu dnes kývam a myslím na radcov a na starčeka, a na to, či sa kráľovi podarilo vyrobiť Králium a čo je to za prvok a ešte na to, že možno jedného dňa nájdem prvok Cestónium, ktorý nám pomôže cestovať bez dopravných prostriedkov, hocikedy si zamanieme. Aby človek mohol napríklad vyliezť z klavíra, keby sa mu chcelo.
Tak sa pozeraj dnes na klavír, Maťko, ak sa mi podarí Cestónium vymyslieť, hneď som pri tebe.

Dobré ráno želám.