Kto srdce natiahol, tomu žirafa spievala, kývala si do rytmu dlhým krkom a mávala chvostom. Jedného dňa sa však kľúč stratil. Či to bolo na ceste k oceánu, alebo keď išla na Kilimandžáro, to sa nevie. Isté je, že srdce žirafy prestalo biť a žirafa prestala spievať.
A tak sa žirafa vybrala hľadať kľúč, pretože bez srdca a spevu sa žiť nedá.
Prešla najskôr tú istú cestu k oceánu a okolo Kilimandžára, ako deň predtým, ale kľúč nikde nebol. Potom tou istou cestou prešla ešte raz, ba dokonca poprosila o pomoc leva, ktorý mal skvelý ňuch, ale ani on nič nenašiel.
"Skús ísť do sveta," poradil jej lev. "Ak nenájdeš svoj kľúč, možno nájdeš nejaký podobný, čo sa tam bude hodiť a budeš znova spievať a srdce ti ožije."
Žirafa pokývala dlhým krkom a pomalými, elegantnými krokmi sa pobrala na cestu okolo Afriky.
Dlho predlho putovala milý žirafa, prešla sto riek a sto dolín, až prišla do krajiny, stále svietilo slnko.
"Čo sa stalo?" spýtala sa žirafa malej antilopy. "Prečo tu nikdy nie je noc a prečo prší a svieti slnko?"
Antilopa prestrašene na žirafu pozrela. "Stratil sa slnečný vták. Naša kráľovná má dvoch zázračných vtákov, nočný vták privoláva noc a dážď, slnečný zase deň a slnko. A slnečný vták odletel na vysoký strom a nik ho nevie chytiť a tak je stále deň a okrem toho prší. Všetko je postavené na hlavu."
"Ach, keď len to," povedala žirafa. "Zaveď ma k tomu stromu."
Antilopa ukázala žirafe strom, na ktorom sa skrýval slnečný vták a žirafa natiahla svoj dlhokánsky krk a opatrne chytila slnečného vtáčika do úst a odniesla ho kráľovnej Dzivaguru do paláca.
Kráľovná sa veľmi potešila a len čo boli obidva slneční vtáci znova spolu v kráľovskej záhrade, vypustila toho, čo privoláva tmu von a na krajinu padla noc. Slnko zapadlo, zostal len mesiac a dážď, a všetci si mohli naveľa poriadne oddýchnuť.
"Konečne," vydýchla si kráľovná. "Všetko je ako má byť. Bez slnka nemôžeme žiť, ale nemôžeme žiť ani keď je slnko na oblohe stále. Musí sa striedať s mesiacom, len potom je všetko ako má byť. Ako sa ti milá žirafa, za to, že si nám vrátila pokojný nočný spánok, odmením?"
Žirafa rozpovedala kráľovnej o svojom stratenom kľúči a o tom, ako jej prestalo biť srdce a spýtala sa jej, či náhodou nemá nejaký kľúč.
"Hm," zamyslela sa kráľovná Dzivaguru. "Viem ako ti pomôcť. Poviem ti len jedno - kľúč vôbec nepotrebuješ, tak ho prestaň hľadať. Svoje srdce si môžeš rozbúchať sama."
Žirafa od prekvapenia otvorila oči. "Svoje srdce si môžem rozbúchať sama?" Niečo také jej nikdy nenapadlo! "Ale ako?" spýtala sa.
"Nuž," povedala kráľovná. "Ja som ti ukázala cestu, ale prejsť po nej musíš ty."
Žirafa poďakovala a zamyslená sa pobrala k rieke, čo tiekla cez mesto. Sadla si na breh a hľadela do vĺn.
Odrazu sa z druhého brehu ozval nárek. Horel les a všetko čo malo nohy, poskákalo do rieky a plávalo na druhý breh. Len malí pavúci, ktorí sa báli vody, pobehovali hore dole po brehu a rumázgali, pretože nevedeli, ako sa dostať na druhú stranu rieky. Plávať nemohli, pretože by ich prúd vody odniesol bohviekam, alebo stiahol na dno. Žirafa bez rozmýšľania natiahla svoj dlhý krk a pavúci po ňom bezpečne prešli na druhú stranu. Slušne sa poďakovali a pobrali sa svojou cestou. Žirafa zostala sedieť na brehu, kde si z listov pripravila pelech na spanie a pozerala na mesiac.
Na druhý deň, keď sa zobudila, bola celá omotaná v pavučine. Necítila si krk, pavúčie vlákna na ňom tak stuhli, že mala pocit, akoby krk ani nemala. Žirafa sa nemohla ani len pohnúť.
"Pekne som dopadla," pomyslela si. "Pomohla som pavúkom na druhú stranu a oni ma na oplatu zožerú."
Žirafa smutne vzdychla a pavučina sa zachvela.
"Už je hore, je hore!" kričali pavúci a pobehovali hore dole po krku žirafy a okolo nej.
"Áno, už som hore. Ale snáď ma nebudete jesť zaživa?"
"Jesť?" pavúci sa začali smiať.
"Veď ste si ma pekne omotali do sietí, predpokladám, že ma chcete zjesť."
A pavúci sa rozosmiali ešte viac.
"Pomohla si nám a my teraz tvoju pomoc chceme dať aj ostatným. Navždy. A tak sme spravili toto."
Pavúci chytili sieť a stiahli ju žirafe z krku. Bola tuhá a pružná a vyzerala trocha ako žirafin krk.
"Potrebujeme ešte trocha tvojej pomoci - môžeš natiahnuť krk na druhý breh, tak, ako si to urobila včera?"
Žirafa natiahla krk, a polovica pavúkov po ňom prešla na druhý breh, držiac upletenú sieť.
"Môžeš si svoj krk zobrať," povedal jeden pavúk žirafe. "My máme krk umelý. Aha."
A pavúci pripevnili jeden koniec siete ku kmeňu stromu na jednej strane rieky a druhý koniec siete ku kmeňu na druhej strane rieky, a zrazu sa nad riekou vznášal krk žirafy upletený z pavučín.
A v tej chvíli sa žirafe rozbúchalo srdce a ona začala spievať a spievala päť dní a päť nocí, a keď dospievala, rozhodla sa, že bude cestovať po Afrike, a stavať žirafie krky z pavučín cez všetky rieky v krajine, aby sa aj tí, čo nevedia plávať, mohli dostať na druhú stranu.
A tak vznikli mosty, ktoré ľudia neskôr odkukali a napodobnili a odvtedy veru žirafy nemajú srdce na kľúčik.
Hoci, dnes letel okolo slnečný vtáčik a povedal mi o žirafe, čo má krk dlhýýýýý cez celý oceán. Je to vraj posledná žirafa, čo má srdce na kľúčik - jej krk je pestrofarebný ako dúha. Slnečný vtáčik tvrdil, že dúha naozaj JE krkom tejto žirafy a dá sa po nej kráčať. Vkročíš na dúhu, predstavíš si, kde končí, a presne tam z dúhy aj zlezieš. Keď bude prší a zároveň svieti slnko, vtedy krk tejto žirafy vidno. Skúsim po ňom prejsť, keď ho uvidím. Po žirafinom dúhovom krku. Predstavím si teba... a šup! - vyleziem z klavíra.
Dobré ráno, Maťko.
Posts
