Leo v Martinovej dlani urazene dupol nohou: „Nie som hračka!“
„Ja viem,“ zašepkal Martin.
„Pusti ma von, vidím, že nemáte cestu cez našu ulicu.“
„Počkaj, nemôžeš ísť sám. Poď so mnou na chvíľu do školy a tam niečo vymyslíme.“
„Fajn,“ povedal nosorožec Leo, ale nebol veľmi veselý.
Martinov otec zastal pred školou a počkal, kým Martin vystúpi. Martin vošiel do vestibulu, zamával otcovi, ale potom, namiesto toho, aby šiel do školy, len čo sa otcove auto stratilo za rohom,vybehol znova von na ulicu.
„Kam ideme?“ spýtal sa Leo.
„Zavoláme na políciu.“
„Polícia? Nespravil som predsa nič zlé. Akože áno, kopol som do pouličnej lampy, ale tá bola predsa namaľovaná, vravel si.“
„Bola. Neboj sa, zavoláme im, že si stratený, a že hľadáme tvojich rodičov. Spýtame sa, kde je tvoja ulica. Možno ťa dokonca tvoji rodičia už hľadajú.“
„Možno. Tak poďme zavolať políciu.“
Martin pohľadal drobné, vhodil ich do telefónu a vytočil číslo.
„Polícia, prosím?!“ ozval sa prísny hlas.
„Pane, chcel by som oznámiť strateného nosorožca, Leo sa volá. Leo nosorožec. Má asi dva centimetre, je celý šedý a má hnedé oči. Nehľadá ho náhodou niekto? Možno jeho rodičia?“
Policajný dôstojník Martina prerušil: „Počúvaj ma, sopliak, toto je skutočná policajná linka. Pre deti, ktoré sa naozaj stratili a potrebujú pomoc. Vieš, čo to znamená? Že ak si chceš z niekoho strieľať, choď si strieľať zo svojich kamarátov. Nemal by si byť vlastne teraz v škole?“
„Pane, toto je seriózny prípad stratenosti.. stratenia sa... Našiel som nosorožca Lea dnes ráno v mojej zubnej paste...“
Policajt zavesil.
„Tak?“ spýtal sa Leo s nádejou v hlase. „Sú tam moji rodičia? Hľadajú ma?“
Martin pokrčil plecami a ľútostivo pozrel na Lea. „Bohužiaľ, nie. Policajti si mysleli, že si z nich robím srandu. Ani ma nevypočuli a zložili.“
Martin sa pobral naspäť do školy.
„Ako si sa vlastne dostal do zubnej pasty? Ako si sa stratil, Leo?“
(dobré ráno, Maťko. Nestrať sa v zubnej paste!)
Posts
