Martin a tajomstvo zubnej pasty 2

Chvíľu na to začala pasta skákať po umývadle, hore a dole ako žaba. Potom prestala a začala sa po umývadle plaziť ako slimák alebo ako had, a to všetko len preto, lebo sa niekto so zeleným okom snažil z nej dostať von. Očividne to nebolo vôbec jednoduché. Najskôr z otvoru na paste vyliezla ruka. Malá, šedá ruka. Potom ruka zmizla, a z otvoru sa vystrčila noha. Bola to najmenšia šedá noha akú kedy Martin videl. Ale aj noha hneď vzápätí zmizla, pretože sa nedokázala pretlačiť cez úzky otvor na zubnej paste von. Napokon sa z otvoru vystrčil chvost. Bol to smiešny chvost. Krátky, s niečím, čo malo vyzerať ako chlpy na chvoste na jeho konci, ale namiesto toho to vyzeralo ako fúzy ryšavého kocúra. Fúzy trčali do všetkých strán akoby boli nabité elektrikou, odťahovali sa jeden od druhého a prskali iskry. Martin ich opatrne dotkol a kopla ho elektrina. Nevyľakalo ho to, práve naopak, schmatol chvost a potiahol zaň smerom k sebe. Malé čosi zo zubnej pasty z ničoho nič vypadlo von a spadlo na zem, a spolu s tým krpcom popadali na zem aj poličky, uteráky a sprchový záves.

Niekto zatrepal na dvere. “Martin! Si v poriadku? Čo tam robíš? Okamžite otvor!”

“Som v poriadkuuu,” odpovedal Martin pátrajúc po malom chlapíkovi, čo vypadol zo zubnej pasty. Nikde ho nebolo.

“Otvor dvere!”

Martin rýchlo otočil kohútikom a pustil vodu.

“Nemôžem, sprchujem sa!”

Martin začal rýchlo zdvíhať všetky uteráky a dávať poličky na miesto, a pozeral pritom, kam sa mohol malý človiečik schovať. Pod vaňou našiel zubnú pastu. Malé šedé čosi sedelo na zubnej paste, s preloženými rukami a pozeralo namosúrene na Martina.

Martin bol šokovaný. Vôbec nevedel, čo povedať. Vlastne, vôbec neveril tomu, čo vidí. Malý človiečik vyzeral totiž celkom ako nosorožec.

Martin by povedal, že JE to nosorožec, ale už nosorožcov videl naživo, minulý rok v ZOO a všetky nosorožce boli aspoň milión krát väčšie ako tento tu.

„Kto si?“ zašepkal Martin.

„Leo,“ odpovedal nosorožec hrdo. „Kto si ty?“

„Vyzeráš celkom ako nosorožec, čo som videl v ZOO,“ povedal Martin namiesto odpovede.

Leo sa zasmial. „To bude asi tým, že ja SOM nosorožec. A ty si mi stále nepovedal svoje meno.“

„Ach, ja som Martin.“

Nosorožec Leo zoskočil z pasty. „Teší ma. A teraz, ak dovolíš, pôjdem naspäť domov.“

Leo vykročil, prešiel okolo Martina a kráčal sebavedomo rovno k záchodovej mise. Vyliezol hore, a potom by kráčal pokojne ďalej, ale nanešťastie spadol dnu.

Martin ho zo záchoda vylovil.

„Asi som zle odbočil,“ povedal Leo.

„Myslel som, že tvoj domov je v zubnej paste.“

„Vtipné, ale nie, ďakujem. Nebývam v zubnej paste. Len som sa tam náhodou ocitol.“

Kľučka na dverách sa pohla a spadla na zem. 

... (dobré ráno, Maťko)

Martin a tajomstvo zubnej pasty

Bolo, nebolo... Kde bolo tam bolo, bol raz jeden malý chlapec, ktorý práve začal chodiť do školy. Každé ráno ho rodičia budili pesničkou a horúcim kakaom a hovorili: "Maťko, vstávať, raňajky sú na stole. Bež si umyť zuby, môj maličký, je čas ísť do školy." A každé ráno sa Maťko odul, že on nie je maličký, a preto do školy nepôjde. 

Nebolo to inak ani v to ráno, keď sa všetko zomlelo a Martinov svet sa zmenil. V to ráno sa totiž stalo niečo nečakané. 

Bolo to ráno ako každé iné. Martin vstal po dlhom prehováraní z postele, vošiel do kúpeľne, zobral svoju modrú kefku a skúsil si na ňu vytlačiť trocha zubnej pasty. Pasta bola skoro prázdna, ale Martin videl, že na konci tuby ešte trocha ostalo. Stlačil tubu, ale žiadna pasta nevychádzala. Martin priložil k otvoru na zubnej paste oko a nakukol dnu. Zvnútra na neho hľadelo nejaké oko. Maličké, malinkaté, svetlomodré očko. Vyzeralo vystrašene a prekvapene a potom mrklo a zmizlo niekde v útrobách zubnej pasty. 

Martin položil tubu na umývadlo a chvíľu sa na ňu díval. Čakal, či sa vnútri niečo pohne. Zubná pasta bola ale nehybná. "Martin!" zavolala na neho mama z kuchyne. "Raňajky ti vychladnú. Nemusíš si umývať zuby tak dlho. Dve minúty celkom stačí, to predsa vieš, nie?" "Už idem!" zakričal Martin, ale nemal v úmysle nikam ísť. Ďalej pozoroval zubnú pastu. Po chvíli ju zobral do ruky, priložil si ju k uchu a zahrkal ňou. Nebolo počuť vôbec nič. Martin znova pozrel dovnútra. Oko bolo stále tam.Teraz však vyzeralo oveľa vystrašenejšie. Martin žmurkol. Oko tiež žmurklo. Martin žmurkol dvakrát. Oko  tiež žmurklo dvakrát. "Počkaj," zašepkal Martin, zatvoril dvere do kúpeľne a zamkol ich. "Teraz môžeš vyjsť von. Nikto ťa neuvidí." Oko žmurklo a zmizlo niekde v temnote zubnej pasty.

Dobré ráno, Maťko. (pozri sa do pasty, že či je to oko ešte tam)