Ako sa oblak hral na palacinku

Raz, vysoko v horách, keď hrozne pršalo a popritom mrzlo, oblaky zostúpili nižšie k zemi a plávali tesne ponad stromy a domy a kopce a nazerali ľuďom do okien.
Za jedným oknom videli, ako si Maťko robí palacinky. Rozlial na panvicu rozmiešané mlieko s vajíčkom a múkou, trocha osmahol a potom šup! vyhodil palacinku do vzduchu a ona otočená spadla naspäť na panvicu a dosmažila sa. Maťko k nej pridal trocha lekváru, alebo tvarohu, posypal kakaom a cukrom a ham, palacinka bola tam.
Všetky oblaky sa zhrčili k oknu a začudovane hľadeli na palacinkáreň.
"Nevyzerám aj ja tak trocha ako palacinka?" spýtal sa jeden oblak a roztiahol sa nad mesto doširoka ako len vedel.
"Vyzeráš ako mokrá handra," zasmial s druhý oblak.
"Alebo zmoknutá cukrová vata."
"A teraz? Teraz trocha vyzerám ako palacinka, nie?" spýtal sa oblak a hodil sa do najbližšej mláky a vyváľal sa v nej. Bol celý škvrnitý a zafúľaný
Oblaky si ho obzreli. "Máličko. Máličko. Potrebuješ lekvár. Alebo niečo sladké na seba."
"Lekvár, lekvár. Nemôže byť marmeláda? Alebo džem?"
Oblaky na seba zmätene pozreli.
"Nič, zabudnite na to. Mám nápad, počkajte tu!"
Oblak zobral nohy na plecia a utekal čo vládal na vrch najvyššej hory.
Tam, v útulnej teplej jaskynke vyhĺbenej do skaly, sedel mudrc, ktorý pozeral z výšky na svet a všetko na svete vedel a keď mal sveta už dosť, vybral ďalekohľad a pozeral na hviezdy. Tento mudrc už sto rokov nejedol. Ľudia mu tam nosili všelijaké dobroty, od makových slížov až po dobrý včelí lesný med, ale on sa ničoho nedotkol, len poďakoval a ďalej meditoval.
"Dobrý človek," povedal oblak, "dobrý človek, pomôž mi, prosím. Viem, že tu sedíš už sto rokov a vôbec si nejedol - nepodaruješ mi lekvár, čo sa ti tu nazbieral?"
"Načo ti bude lekvár? Ty si oblak, padá z teba dážď."
"Chcel by som byť palacinka. Aspoň na chvíľu,"odvetil oblak.
Mudrc sa zamyslel. "Môžem ti dať všetok lekvár, ktorý mám a vystačí ti na sto rokov. Budeš k nemu ale potrebovať čarovné slovo. Keď sa natrieš lekvárom a vylovíš zaklínadlo, premeníš sa na palacinku."
Oblak sa veľmi potešil.
"Musíš mi ale sľúbiť," zdvihol mudrc prst, "že si zaklínadlo necháš pre seba, a použiješ ho len raz za rok: len vtedy, keď bude Maťko robiť palacinky s lekvárom a ostatné oblaky sa budú tisnúť ľuďom do okien."
"Sľubujem," nadšene zvolal oblak. "Sem s tým zaklínadlom."
Mudrc sa naklonil k oblaku a pošepol mu čarovné slovo.
"A teraz vezmi toľko lekváru, koľko vládzeš, a bež. Povedz zaklínadlo, a bude z teba palacinka."
Oblak si nabral plnú náruč lekváru, marmelády a džemu a utekal dole za kamarátmi.
"Hej, pozerajte sa na mňa!" kričal na nich zdiaľky.
Oblaky stále stáli pri Maťkovom okne.
Oblak sa postavil vedľa nich, otvoril prvý pohár marmelády, rýchlo sa ňou natrel a potom trikrát posebe zašepkal zaklínadlo a....
Z oblaku začali padať palacinky.
Jeho kamaráti sa pustili do smiechu a smiali sa tak veľmi, až im slzy z očí tiekli, a kvôli nim v Lomnici pršalo a pršalo dni a týždne.
Oblak-palacinka sa zahanbil a takmer utiekol, ale v tej chvíli vyzrel Maťko z okna von a skoro odpadol od šťastia: "Vonku pršia palacinky!"
Rýchlo sa obul, vybehol von a nazbieral plný košík palaciniek. Potom zavolal všetkých kamarátov, a aj tí si nazbierali plný košík palaciniek.
Keď to oblak videl, tak sa potešil, že sa rozhodol cestovať po svete a pršať na ľudí palacinky. Hoci - nedávno som v búrkových správach čítala, že oblak-palacinka, zabudol zaklínadlo a palacinky už vôbec nepršia. Neviem, čo je na tom pravdy, ja budem každopádne na ten oblak čakať celý život, lebo viem, že existuje. Je to predsa jasné - kým si na svete, niekde určite pršia palacinky.

Dobré ráno, Maťko.