O kráľovi, čo daroval dar nedar

Kde bolo tam bolo, v jednom kráľovstve si ľudia zvolili kráľa, ktorý im nasľuboval hostiny na každý deň v roku. Len čo sa však stal kráľom, na hostiny, na ktoré sľúbil pozývať všetkých, mohli prísť len bohatí kupci a obchodníci. Ľudia pod zámkom robotili celé dni na poliach, aby mal kráľ dosť rožkov a báboviek a vajíčok a marmelády a pečených sliepok, a ledva im zostávalo na žitie. Kráľ sa na ich prosby, aby im pomohol, keď bola zlá úroda, len smial.
Jednej daždivej noci, keď sa konala ďalšia obrovská hostina, na kráľovskú bránu dakto zaklopal. Bola to starenka, ktorá sa starala o opustené deti. Poprosila strážcov o trocha chleba, pre sedem detí, ktoré našla na ulici. Strážcovia zašli za kráľom a poprosili o ho jedlo pre siroty a starenku, čo sa o ne stará.
"Ach, dám jej ja chleba, dám jej také dobroty, aké nikdy v živote nemala," zvolal kráľ, zobral prútený kôš a vytratil sa do kuchyne. "Na, odneste jej toto," podal strážcom ťažký kôš.
Strážcovia na chodbe zo zvedavosti nazreli do koša a čo uvideli - bol plný uhlia. Nahnevali sa na svojho kráľa, a potajomky v kuchyni vymenili uhlie za dobré jedlo.
"Viem, že ste mi chceli pomôcť. Ale zbytočne maskujete zlé skutky kráľa, vidím vám do duše, mňa neoklamete. Kráľovi sa ja stokrát oplatím za to, čo mi nachystal. "
A starenka dupla nohou a v tej chvíli sa celý zámok prepadol pod zem. Zostala po ňom len diera v zemi. Sluhovia sa celí prestrašení rozbehli domov a všetkým rozpovedali, čo sa stalo.
Všetci dobrí ľudia sa na druhý deň zhŕkli k miestu, kde stál zámok, a podonášali jedlo pre starenku a opustené deti. Po starenke a deťoch však nebolo ani vidu ani slychu. A tak si ľudia spravili hostinu, a bola to tisíckrát väčšia hostina, aká kedy bola u kráľa, a hodovali a zabávali sa tri týždne a bolo im tak dobre, že sa rozhodli vyberať si ďalšieho kráľa nie podľa bohatstva, ale podľa srdca.
A aby na to nikdy nezabudli, dodnes, keď ľudia idú lesom, počujú všakovakú hudbu a hodovanie - ako pripomenutie, že to sa zlý kráľ zabáva so svojimi kupcami v čiernej temnote, a už nikdy slnko neuvidí.

Dobré ráno, Maťko.