Vesmírna ZOO 1

Kde bolo tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial, za siedmimi horami a siemymi dolami, žil raz vysoko v horách, v tichej dedinke, malý chlapec, ktorý bol posadnutý hviezdami. Celé dni nerobil nič iné, len kreslil rôzne modely vesmírnych lodí, a v noci sedel na streche domu a počítal hviezdy. Každý predmet, ktorý v škole mali, si premenil na štúdium vesmíru. Na literatúre čítal zásadne len knihy o kozmonautoch, na chémii sa snažil vymyslieť lepidlo, na ktoré by sa prilepila padajúca hviezda, na fyzike počítal, aký motor by bol pre jeho Hviezdoloď najlepší, a na matematike počítal, koľko dní ešte ubehne, kým bude môcť ísť na vysokú školu pre kozmonautov.
Ako tak jedného dňa sedel na streche a ďalekohľadom skúmal škvrny na Mesiaci, zrazu sa obloha celá rozjasnila, akoby bol deň, a rovno nad jeho hlavou sa zjavila kométa. Martinko odtiahol ďalekohľad od oka a pozrel sa prekvapene nad seba. Kométa sa približovala obrovksou rýchlosťou, bola veľká ako celé hory, kde chlapec býval, bola veľká, ako celá ich dedina, bola veľká ako futbalové ihrisko...
"Počkať," povedal chlapec sám pre seba nahlas, "niečo tu nesedí. Kométa sa približuje a .... sa zmenšuje?"
A bolo to presne tak. Čím bližšie bola kométa k chlapcovi, tým bola menšia. Keď bola nad chlapcovou hlavou niekoľko sto metrov, veľká ako kôň, chlapec odložil ďalekohľad nabok, a s vyvrátenou hlavou čakal, čo sa stane.
A čo sa nestalo. Pár metrov nad strechou, kde chlapec sedel, sa kométa podobala na prskavku, a ako padala dole, zmenšovala sa čoraz viac, až napokon zosadla na chlapcovu dlaň ako dáka mimozemská zlatá vážka.
Chlapec sa díval na natiahnutú dlaň pred sebou. Kométa ho hriala a trocha aj šteklila, ako pulzovala. Potom sa trikrát otočila na mieste, schúlila sa do klbôčka a zaspala. Prestala tak veľmi žiariť, a len tak trošička tlmene svietila. Chlapec ani nedýchal. Bál sa čo len pohnúť, aby náhodou kométu nezobudil, aby náhodou neodletela, aby náhodou nezhasla. A tak tam stál s natiahnutou rukou, kým mu nestŕpla. Na chvíľu si ju podoprel druhou rukou, ale nevydržal dlho, už takmer svitalo a bol naozaj veľmi unavený. Opatrne vytvoril zo svojich dlaní malý úkryt pre kométu, aby sa nezľakla, že idú zo strechy preč, a pobral sa do svojej izby. Ľahol si do postele a kométu uložil vedľa seba, pod perinu. Stále svietila - keby chcel, pokojne by si mohol pod perinou pri jej svetle čítať. Ale nečítal, len fascinovane hľadel na kométu, až kým sa mu oči od únavy samé nezatvorili.
Na druhý deň, keď sa zobudil, však kométa pod perinou nebola. Sedela za stolom v hojdacom kresle, veselo poblikávala a niečo zúrivo kreslila do zošita. Chlapec sa opatrne naklonil nad zošit. Bol tam dokonalý obrázok vesmírnej lode, so všetkými technickými detailami a výpočtami. Kométa sa vzniesla nad zošit a nadšene začala krúžiť okolo chlapcovej hlavy.
"To som ja!" napísala vedľa vesmírnej lode, a potom hrdo ukázala na seba.
Chlapec sa uškrnul. "Ty si vesmírna loď?"
"Ja," napísala znova hrdo kométa a zablikala ako vianočný stromček. "Ideme?"
"Ideme kam?" spýtal sa chlapec, ale v jeho hlase neznelo ani trocha dôvery.
"Kam len chceš," napísala kométa.
"Chceš mi povedať, že ty si vesmírna loď a odvezieš ma do vesmíru?"
Kométa horlivo pritakala a vedľa lode nakreslila horský štít.
"Ach jaj," chlapec, mávol rukou a začal sa obliekať. "Mať malú kométu je ako mať malú rybku v akváriu. Nanič. Hoci, kométa vie písať a dá sa s ňou komunikovať. Ale čo. Znova musím ísť do školy. Ešte 11757 dní a budem môcť ísť na vysokú astronomicko-kozmonautskú, a potom, milá kométa, potom sa pôjde do vesmíru. Dovtedy, obávam sa, budeš musieť vydržať v tejto malej izbičke len so mnou."
Ale kométa nesúhlasne vyskočila a zjančene začala lietať hore dole.
"Martin, Martinko, hore si?" ozval sa ženský hlas spoza dverí.
Martin lapil kométu do bejzbolovej rukavice práve vo chvíli, keď sa otvorili dvere.
"Ja odpadnem, ty si oblečený. Čo sa stalo, nemáš náhodou teplotu?" Martinova mama mu chytila čelo. "Nemáš. Tak poď, raňajky sú na stole. A odlož tú bejzbolovú rukavicu, vidličku v nej ťažko udržíš."
"Čo si dáš na raňajky?" pošepol Martin kométe.


(...dobré ráno, Maťko. Nemáš pod perinou kométu? Ozaj, a nevieš, čo raňajkujú kométy?)

Ako sa na Mesiac dostal Mesačný Pes

Jednej peknej hviezdnej noci sa mesiac zobudil, a zistil, že je odhryznutý. Kým sa Mesiac celý deň vyvaľoval na slnku, niekto z neho odhryzol.
"Ach jaj," vzdychol si Mesiac, "ako sa teraz ukážem pred hviezdami. Pred ľuďmi a pred zvieratami? Ani príliv a odliv už nebudú nikdy také, ako bývali! Budú len polovičné. Dvojtretinové. Štvorpätinové."
Mesiac začal počítať, aké matematické číslo najlepšie vystihuje túto katastrofu, a kým počítal, zaspal. Na druhú noc sa zobudil a chýbalo z neho ešte viac.
"Jajajajaj, ja úbohý kus vesmírneho kameňa! Zahryzla sa do mňa čierna diera! Ach, slnko moje, už nikdy nebudem, aký som býval. Ba čo viac, morský príliv na Zemi bude už len trojpätinový!" A znova začal Mesiac počítať, ako sa všetko na Zemi a okolo zmení kvôli tomu, že z neho niekto odhryzol. Uprostred výpočtov sa ale zasekol: "Už to mám! Nepôjdem dnes spať a počkám si na toho, kto si zo mňa ulamuje. Veď ja mu ukážem! Vezmem si od neho naspäť všetky moje ulomené kúsky a poženiem ho na druhý koniec galaxie."
Ale čo sa nestalo. Mesiac sa ráno zobudil, a keď sa chcel pozrieť do zrkadla, na východnej strane zemegule, nevidel nič. "Haló..." povedal neisto, slabým hláskom Mesiac, akoby sa bál, že je celý zmiznutý. A veru aj bol. Ale hlas mu zostal. "Som tu a nevidím sa?" spýtal sa sám seba. "Som tu a nevidím sa," skonštatoval smutne, a celkom zbytočne privrel oči. Aj tak nič nevidel. Bol zahalený v čiernočiernej tme.
"Nuž, aspoň zo mňa nikto nebude môcť odhryznúť, keď som celý neviditeľný," vzdychol si a poslepiačky sa vyštveral na oblohu nad Londýn.
"Počuj Mesiac," ozval sa zrazu tichý hlas, "ja viem, že tam si. Mohol by si, prosím, postrážiť na chvíľu môjho psíka?"
Mesiac otáčal hlavou, ale nič nevidel.
"Tu som," bolo počuť hlas, "len natiahni ruku, a ja ti podám vodítko. Je to veľmi vychovaný psík, dobrý a múdry, budeš mať z neho radosť."
"Postrážim, čoby nie," súhlasil Mesiac. "Ale len ak mi povieš, kto zo mňa odhryzol."
"A keď ti to poviem," pokračoval dievčenský hlások, "postrážiš mi môjho psíka?"
"Postrážim. Ale kto ho bude kŕmiť?"
Dievčatko sa nahlo a pritiahlo si Mesiac za ucho bližšie k sebe.
"Bude ho kŕmiť Maťko," zašepkalo. "Musíš mi sľúbiť, že sa každú noc postavíš na oblohu, kúsok od jeho domu. Môjmu psíkovi veľmi chutia Maťkove noty. Stačí, keď ich len raz za deň počuje, a hneď má plné bruško a je veselý."
"Sedí vec. A teraz šup šup, rýchlo mi povedz, kto zo mňa odhryzol."
Dievčatko sa nahlo ešte bližšie, a veľmi potichučky, Mesiacu zašveholilo niečo do ucha.
Nikto nevie, čo mu vlastne v tú noc povedalo, ale jedno je isté: na Mesiaci žije odvtedy mesačný pes, ktorý sa nevie dočkať, kedy začneš hrať, Maťko.
Tak mu niečo zlož. Alebo len zahraj. Každý deň troška. Nech má plné bruško.
Dobré ráno, Maťko.