O stratenej note

Kde bolo tam bolo, žil raz v Londýne jeden hudobný skladateľ. Celé dni sedel so svojou gitarou za počítačom a skladal hudbu. Niekedy len tak brnkal na klavíri, ktorý už roky nebol naladený, ale tak sa to skladateľovi páčilo a  páčilo sa mu to aj preto, lebo bol jediný, kto vedel na tom klavíri hrať. Jedného dňa sa zobudil a v hlave sa mu zrazu zjavila taká krásna melódia, že skoro odpadol. Vybehol z postele ako guľový blesk, vletel do obývačky, schmatol gitaru a rýchlo začal nahrávať. Na konci dňa bola na svete úžasná pesnička. Skladateľ celý šťastný si na oslavu uvaril dobrú večeru, vytiahol stoličku na záhradu a začal si tú pesničku hrať a hral a hral a hral, až kým na záhrade pod mesiacom, čo sa usmieval, nezaspal.
Na druhý deň ho zobudil dážď. Pršalo, ako to už v Londýne chodí. Skladateľ zotrel vodu z gitary a vošiel do domu. Pustil si pesničku, čo deň predtým zložil, a zamračil sa. Niečo mu tam nesedelo. Poškriabal sa za uchom, a začal pesničku prerábať. Tu vymenil slovo, tam frázu, inde zase pridal gitaru, klavír vymenil za harmoniku, potom zase harmoniku za klavír, prespieval pesničku štyrikrát, potom poprosil kamaráta, aby ju naspieval, ale stále mu tam niečo nesedelo. Napokon, celkom unavený, chvíľu pred tým, ako zaspal, vyhodil z pesničky notu, odložil gitaru a namrzený išiel spať.
Smutná nota, celá odložená, ležala na koberci, a pozerala na gitaru. Po tvári jej začali tiecť slzy. "Bola som v takej krásnej pesničke a už nie som. Čo mám teraz robííííť?" nota začala rumázgať. Plačom sa ale nič nevyrieši, ako zistila po chvíli. Utrela si teda slzy a napadlo ju, že sa skúsi do pesničky vrátiť. Rozbehla sa a z celej sily vrazila do gitary. Gitara sa ani len nezachvela. Zato nota si odrela koleno a tak jej napuchlo a sčervenelo, že sa z celej noty stala nota obyčajná. Nota sa zosmutnela ešte viac. Teraz sa už vôbec nehodím do pesničky, povedala si. To môžem rovno odísť, a ísť hľadať pesničku, kam sa hodím.
A tak sa nota vybrala do sveta hľadať, kam sa najlepšie hodí.
Najskôr vošla do zvučky požiarnikov, ale odtiaľ ju okamžite vyhodili, pretože nikto zvučku nespoznával, keď tam bola. Rovnako dopadla aj u sanitky a policajtov. Ani tam nezapadla. Potom to skúsila v kostolnom chóre, ale ani do gospelu ba ani do gregoriánskych chorálov, nikam sa chudák nota nehodila.
Odviezla sa teda metrom na Denmark street a v každom z gitarových obchodov hľadala, kam patrí. Nepatrila nikam. Jedno staré kombo si ju vypočulo a poradilo jej: "Ty nie si len taká obyčajná nota. Bude ťažké nájsť, kam zapadneš. Ale prečo neskúsiš operu či muzikál?"
A tak sa nota pobrala do Royal Albert Hall. Vliezla do koncertu pána Rachmaninova, vliezla do muzikálu Cats, vošla do baletu Labutie jazero, ale odvšadial ju veľmi rýchlo vyhodili, a z opery Don Giovanny ju vykopol sám pán Tympán.
Unavená nota sadla na metro a pobrala sa do Camdenu, medzi pankáčov a rokenrólov. Blúdila z koncertu na koncert a nikde, nikde nevedela nájsť svoje miesto. Napokon, celkom vyčerpaná, pobrala sa naspäť do Lewishamu, odkiaľ prišla. Potichu sa prestrčila cez poštovú schránku na chodbu a odtiaľ sa nenápadne priplichtila do obývačky a sadla si k stolu pána skladateľa.
Ten práve asi tridsiatykrát prespieval pesničku, ktorú zložil pri splne mesiaca, a ktorá sa mu vtedy tak páčila. A bol už z tých zmien taký unavený, že mu na zem spadlo brnkátko. Ako sa poň zohol, uvidel pri stoličke krčiť sa zmoknutú, unavenú notu.
"Aha, a ty si kde bola? Poď sem," povedal a bez veľkého rozmýšľania ju vložil znova do pesničky.
A keď si pesničku pustil - rozžiarili sa mu oči od šťastia. "Eh, ty sem jednoducho patríš, takto to má byť a nijak inak," povedal note a celý šťastný uvaril si dobrú večeru a vyšiel na záhradu  a hral si na gitare pesničku, až kým nezaspal. Na druhý deň ho zobudil dážď, ako to už v Londýne chodieva. Zotrel vodu z gitary a vošiel dovnútra, pospevujúc si pesničku.
"Eh, veď toto je jedna skvelá pesnička," zamrmľal si skladateľ a ešte v ten deň sa pobral do štúdia a pesničku nahral. Samozrejme, aj s notou. A poviem ti, ešte si nevidel šťastnejšiu notu a skladateľa. Všetko zrazu bolo, ako má byť a z pesničky malo radosť toľko ľudí, že sa to ani na milión tisíc rukách nedalo porátať. A najviac radosti, mal samozrejme skladateľ, ktorý stratil notu, aby ju našiel.

Dobré ráno, Maťko.