O umrnčanej konvičke

Ako každé ráno, zobudil sa Maťko len čo sa zobudil, a pobral sa do kuchyne uvariť si čaj. Do striebornej konvičky na čaj nalial vodu  a konvičku postavil na sporák. O niekoľko minút začala konvička pišťať: "Ííííííííííí."
Maťko pribehol, rýchlo vypol plyn, a konvička na chvíľu stíchla, ale potom znova začala pišťať: "Ííííííííííí."
Maťko zobral konvičku a postavil ju pred dvere, na chladné kamenné dlaždice, ale konvička pišťať neprestávala. Aby nezobudil kocúra Fluffyho, zobral konvičku naspäť do kuchyne, vylial z nej horúcu vodu a nalial do nej studenú, ale konvička aj tak pišťala.
"No ale čo je toto už," povedal Maťko. "Veď to je nemožné."
Ochladil konvičku pod vodou, rozobral ju, ale konvička stále pišťala "ííííííí" a "ííí".
Maťko ju zobral a strčil do chladničky. Z chladničky ju nebolo tak veľmi počuť, a Maťko sa mohol kľudne naraňajkovať, ale aj tak mu bolo umrnčanej konvičky ľúto, ako si tam pišťala v chladničke.
Sedel za stolom a rozmýšľal, čo robiť, keď tu z ničoho nič zaostril uši na rádio: vysielali reláciu o múzeu čajníkov a rozprávali o starej zbierke viac ako tri tisíc čajníkov  s takou vášňou, že sa Maťko hneď rozhodol uvariť si čaj. Nuž ale beda - konvička stále pískala v chladničke. Maťko ju vybral, pozrel na rádio a povedal: "Tak ty chceš ísť do múzea? A keď ťa tam vezmem, prestaneš pískať?"
Konvička na chvíľu stíchla a potom zapískala jednu z melódií, čo Maťko zložil na gitare deň predtým.
"Nuž dobre, poďme teda."
Celú cestu do Norfolku konvička ticho pískala v Maťkovej taške, a keď sa cestujúci zvedavo pozerali okolo, Maťko špúlil pery akoby to pískal on sám.
Múzeum bolo poloprázdne, a tak nikomu nevadilo, keď si Maťkova konvička popiskovala s ostatnými čajníkmi ktovie čo. Na ceste domov spokojne zaspala, a odvtedy, vždy keď si Maťko varí čaj, popiskuje si spolu s konvičkou melódiu, ktorú pochytil od starého protivojnového čajníka.

Dobré ráno, Maťko