Keď hrmí

Kde bolo tam bolo, žila raz jedna žena, Kodžin, ktorá mala tisíc rúk. Žila hlboko v pralese, uprostred močiara, a každého, kto sa priblížil, tými rukami rozmliaždila na kašu. Najradšej zabíjala a jedla malé deti. Kodžin si nepamätala, že by niekedy robila niečo iné. Celé dni len striehla na svoje obete a potom ich s chuťou jedla. Jedného dňa sa ale do jej močiara prisťahoval krokodíl K´ouei. Bol sto metrov dlhý, celý zelený, a mal megaobrovskú papuľu plnú ostrých bielych zubov. Jeho chvost bol dvakrát taký dlhý, ako bol on sám.
Kodžin sa ho niekoľkokrát pokúsila zožrať, ale vždy ju zastavil hluk, ktorý krokodíl K´ouei robil. Kodžin sa totiž bála hluku a ešte viac sa bála hlasného smiechu. Zo smiechu sa jej robili vyrážky a bolela ju hlava.
A K´ouei nerobil celé dni nič iné, len sa mlátil chvostom po bruchu a nahlas sa smial. Vždy, keď sa udrel chvostom po bruchu, znelo to, akoby niekto udrel na obrovský bubon, a to K´oueia hrozne rozosmievalo. A tak sa lesom neozývalo nič iné, len bubnovanie a smiech. Kodžin bola z toho celá nešťastná a hútala, ako sa krokodíla K´oueia zbaviť. Nastavila rôzne pasce, ale K´ouei sa ani do jednej nechytil. Kodžin chradla a slabla, pretože už mesiace nezjedla ani jednu ľudskú obeť - všetci hlučný močiar zďaleka obchádzali. Napokon, keď jej už celkom dochádzali sily, rozhodla sa, že zájde za K´oueiom a poprosí ho, aby odišiel.
K´ouei však o tom nechcel vôbec počuť.
"Toto je ideálny močiar. Zvuk je tu absolútne famózny, nikde som lepší zvuk nepočul. Aha," a udrel sa chvostom po bruchu.
Rozľahlo sa silné bum bum bum a Kodžin od strachu skoro odpadla.
K´ouei sa nahlas rozosmial. "Nikdy v živote som nebol šťastnejší a to som už prešiel veľa močiarov. Tento musí mať špeciálne zloženie, keď je tu taký pekný zvuk. Tu zostanem celý život." A K´ouei sa znova udrel chvostom do brucha, ozvalo sa bum bum bum a nahlas sa rozosmial.
Kodžin si smutná sadla vedľa K´oueia a rukami si zakryla uši.
"Počuj," povedal K´ouei. "Ty máš tisíc rúk. Nechceš skúsiť, aké by to bolo, keby si nimi všetkými naraz buchla do môjho brucha? Chcel by som počuť, aký zvuk to spraví."
Možno ho buchnem tak silno, že K´ouei zomrie, pomyslela si Kodžin a okamžite súhlasila. Postavila sa nad krokodíla, zdvihla všetky ruky a celou silou nimi udrela krokodíla do brucha.
Ozval sa hromový zvuk, a zem pod nimi a obloha nad nimi sa zatriasla.
Kodžin videla, že K´ouei je stále nažive, ba čo viac, smeje sa ako bláznivý a rozhnevala sa.
"To bolo skvelé, ešte," povedal K´ouei.
A Kodžin znova zdvihla všetky ruky a udrela nimi po krokodílovom bruchu čo najviac ako vládala. A ozvalo sa dunenie a všetky oblaky na oblohe sa zrazili do veľkej čiernej guče.
K´ouei bol stále nažive a smial sa ešte viac.
"Prosím, udri do mňa ešte raz," povedal.
Kodžin zaťala zuby, zhlboka sa nadýchla, zdvihla všetky ruky a buchla do krokodíla K´oueia tak silno, že sa Zem na chvíľu prestala otáčať a ozval sa hromovitánsky buchot a spustil sa taký silný lejak, že nebolo vidno cez kvapky dažďa ani na krok.
K´ouei sa smial ako šialený, a čo bolo zvláštne, Kodžin sa rozžiarili oči a začala sa smiať tiež. Potom na chvíľu prestala, pozrela sa do močiara a videla, aká je veselá a šťastná, a tak jej bolo na duši dobre, že sa v tej chvíli rozhodla už nikdy nejesť deti, ale im pomáhať a ochraňovať ich.
A tak je jasné, že keď hrmí, netreba sa báť, pretože to Kodžin a krokodíl K´ouei bubnujú na krokodílove brucho, a hrozne sa smejú. A je aj jasné, že krokodíl K´ouei ako prvý na svete vymyslel bubny, ktoré ľudia neskôr odkukali a zdokonalili.

A stavím sa, že aj ty máš bubny tak rád, Maťko, že sa smeješ ako K´ouei, keď sa búchal chvostom po bruchu, keď na ne hráš. Nejaké kúpime aj do chajdičky, nech sa smeješ každý deň.
Dobré ráno, Maťko.