Až jedného dňa prišlo leto, a bolo to najdlhšie leto, aké kedy bolo. Bolo také dlhé a teplé, až krokodílom vyschlo jazero. A vyschlo jazero aj byvolom, aj pelikánom, a dokonca aj kŕdľu mimozemských nuknukov, ktorí sa ale hneď zbalili, a odleteli hľadať inú planétu s vodou.
Nie každý ale mohol odletieť. A tak sa skôr či neskôr všetky zvieratká stretli pri jazere slonov.
Bola tam veľká tlačenica a len málokto mal to šťastie, že sa mohol napiť vody.
"Takto to ďalej nejde," zamrnčal krokodíl, ktorému vysychala koža. "Ak sa niečo nestane, budeme nútení všetkých pomaly a postupne zožrať, aby sme mali vodu iba pre seba."
Zvieratká prestali piť a rozprávať sa, a všade zavládlo ticho, ktoré prerušilo len napäté šepkanie. ".. zožerú nás.."
V tú noc sa málokto vyspal. Každý natŕčal uši, či sa náhodou niekde neplíži krokodíl, aby ho zožral.
Na druhý deň sa dva malé slony rozhodli, že pôjdu hľadať jazero niekam inam. Videli, ako každú jeseň priletia z diaľky sťahovavé vtáky, a povedali si, že tam, kde žijú vtáci, tam musí byť tiež voda. Toto určite nie je jediné miesto s vodou na svete. A vybrali sa teda na cestu za vodou. Kráčali dlhé hodiny, dni a noci, až prišli k horám, kde tiekla obrovská čistá rieka. Slony celkom zabudli, načo sem prišli, okamžite skočili do vody a vyvádzali a špliechali a plávali a striekali na seba sprchu a robili zvuky ako veľryby až ... si jeden z nich spomenul, že mali predsa priniesť vodu do údolia. Vyliezli na breh a začali kráčať popri koryte rieky a hútať, ako rieku posunúť dole k ostatným, do údolia.
Nevyhútali ale nič.
"Je mi zima na chobot, mám ho celý mokrý," vzdychol jeden slon. "Kebyže tu mám aspoň náhradný, prezliekol by som sa.... Mali by sme ísť, tu nič nevymyslíme."
"Počkaj!" zvolal druhý slon. "Nechaj ma rozmýšľať. Druhý chobot, vravíš. Druhý chobot. A náš hlavný slon, má desať chobotov. Ja mám tri. A potom máme zmrzlinového slona, ktorý má chobot na každú zmrzlinu zvlášť. Ak všetky tieto choboty pospájame..."
"Tak čo?"
"Máme chobotovod! Vieme predsa chobot používať ako sprchu, tak si jednoducho choboty pospájame, a voda bude tiecť odtiaľto až do údolia!"
"To ti mám akože dať všetky svoje choboty, čo mám doma v skrini? Aj ten s obrázkom veľryby?" spýtal sa slon.
"Aj ten. Potrebujem všetky chobotýýý!" a slon vynálezca sa rozbehol do údolia čo mu sily stačili.
Všetkým vysvetlil svoj geniálny plán, a hoci sa niektorí spočiatku zdráhali, napokon sa slony vzdali svojich chobotov a postavili z nich dlhokánsky chobotovod. Čo ti poviem, vyzeral smiešne, pestrofarebne, a niektoré slony si k nemu chodili poplakať za svojimi chobotmi, ale keď videli, ako sú ostatné zvieratké šťastné, hneď im slzy vyschli. Jazero malo odvtedy vody vždy dosť pre každého, dokonca sa časom zväčšilo a slony... slony majú odvtedy, každý len jeden chobot. Ale ten si už nenechávajú v skrini, to nie, nosia ho pekne vždy so sebou, a pretože je to jediný chobot, ktorý majú, dobre sa o neho starajú: vždy po jedle si ho umyjú a po sprchovaní si ho pekne usušia, aby náhodou neprechladli. Lebo keď si taký slon, čo má nádchu, kýchne...
No, to si radšej nepredstavuj. Radšej si predstav nás, ako umývame slonov veľkou kefou v jazere v Afrike a oni kývu veľkými ušami a hovoria:
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden slon, ktorý mal veľa chobotov.
Posts
