Ale Leo nevedel, že to všetko je len namaľované – jemu sa všetko zdalo veľmi skutočné. Napokon, bol to malý, malilinký nosorožec. A tak začal kráčať dole jednou ulicou a posúval si pritom korunu, čo mu stále padala na nos. Hrdo obchádzal malé angličáky a nazeral do okien namaľovaných domov, ako keby boli skutočné, zdravil neexistujúcich ľudí (teda, tých namaľovaných), usmieval sa na falošné mačky a okopával namaľované lampy.
Martin, ktorý sa medzitým obliekol, na neho fascinovane hľadel.
„Čo robíš?“ spýtal sa.
„Kráčam domov,“ odpovedal Leo bez zaváhania a zastavil na križovatke. „Mám ísť doľava alebo doprava? Nikdy som v tomto meste nebol. Nevieš náhodou, kam mám ísť? Čo je toto vlastne za ulicu?“
„Koberec,“ odpovedal Martin s vážnou tvárou, kľakol si a pozrel na Lea cez lupu, ktorú niekde vyhrabal.
„Koberec,“ zopakoval nosorožec Leo zamyslene. „Nikdy som o takom meste nepočul. Má oceán? Pláž? Koľko tu žije ľudí?“
„Dvaja.“
„Dvaja?“
„Dvaja. Ty a ja.“
Leo pokýval seriózne hlavou.
Martin to už nevydržal. „Vieš o tom, že je to koberec, akože vec na zemi, a nie mesto. Vieš, čo je to koberec, nie?“
Leo pozrel na Martina. „Koberec?“ žmurkol. Potom žmurkol ešte niekoľkokrát a Martin mu pridržal pred okom lupu. „Ach, samozrejme, koberec. Len som ťa naťahoval. Nuž, a teraz už naozaj musím ísť domov.“
Martin sa zasmial. „Pozri sa na seba. Veď ty nikam sám nemôžeš ísť. Si taký maličký, že len čo by si vyšiel na ulicu, prešla by ťa korytnačka. Alebo by ťa zvalcovala tenisová lopta. Ja ťa vezmem domov, to bude bezpečnejšie. Len mi povedz, kde bývaš.“
„Bývam na ulici V kružnici 133.“
„Výborne, tak poďme.“ Martin schmatol Lea a schoval si ho do dlane.
„Som pripravený, môžme ísť!“ zakričal na otca a z kuchyne schmatol chlieb s maslom a rajčinu.
„Najvyšší čas,“ povedal Martinov otec. „Chlieb zješ po ceste v aute, poďme.“
„Oco?“
„Áno?“
„Mohli by sme sa po ceste zastaviť na ulici V kružnici 133 prosím?“
„Kde to je? Načo tam chceš ísť? Sľúbil si kamarátovi, že ho odvezieme do školy?“
„Také niečo.“
„Kto tam býva?“
„Leo.“
„Leo kto?“
„Leo nosorožec.“
Martinov otec pomaly otočil hlavu.
„Leo kto?“
„Leo nosorožec. Tento, aha,“ Martin otvoril dlaň a pristrčil ju otcovi pod nos. Leo sa prikrčil a trocha sa zatriasol. Ale pretože bol taký maličký, nebolo vidno, že sa trasie. Jediné, čo Martinov otec zbadal, keďže sa musel venovať šoférovaniu, bolo malé šedé zvieratko v Martinovej dlani, ktoré vyzeralo celkom ako plyšová hračka.
„Skvelý vtip,“ zamrmľal Martinov otec.
„Ale oco!“
„Už ani slovo o nosorožcoch! Aj tak ideme neskoro. Porozprávaš mi o ňom večer a keď chceš, môžme sa s ním zahrať, ale teraz, ak dovolíš, ťa odveziem do školy.“
(dobré ráno, Maťko)
Posts
