Mesiac na špagátiku

Kde bolo tam bolo, keď sa voda sypala a piesok sa lial, keď bol Mesiac ešte veľmi malý...
Keď bol Mesiac ešte veľmi malý, ležal raz na oblohe nad Lomnicou a nemohol spať. Mesiac spí cez deň, ale tentokrát jednoducho nemohol spať, pretože pozeral ako si Martin v Lomnici, na Lomnickom štíte, púšťa papierového šarkana. Normálne si všetky deti stále púšťajú šarkanov, ale keďže Martin bol vysoko vo hvezdárni, šarkan vyletel až k Mesiacu a tak Mesiac, vďaka Martinovi, prvýkrát videl toto papierové čudo. V ten deň fúkal skvelý vietor a Martinov šarkan lietal po oblohe hore dole, pestrofarebný, s dlhým papierovým chvostom. A Mesiacu sa tak táto hra zapáčila, že sa rozhodol, že aj on si spraví šarkana. Keďže však nemal žiaden papier, ani motúzok, musel si vymyslieť šarkana vesmírneho. Hútal, hútal, až napokon vyhútal, že si spraví šarkana z kométy. Poobzeral sa po Mliečnej dráhe, potom po ďalších galaxiách, až našiel malú kométu, ktorej sa táto hra tiež zapáčila. A tak si Mesiac požičal prstenec od Saturnu, odmotal ho a spravil z neho povrázok a ten pripevnil na kométu. Kométa švihla chvostom až sa hviezdny prach rozvíril, a už letela vesmírom ako len vládala. Saturnov prstenec, motúzok, bol nanešťastie prikrátky, a tak si Mesiac rýchlo postavil z hviezd vozík a zapriahol ho za kométu.
"Letím so šarkanom!" kričal a výskal od nadšenia, a vôbec si nevšimol, že sa tak rýchlo vzdialil od Zeme, že ho gravitácia neudržala a zrazu bol fuč. Zmizol z Mliečnej dráhy do susednej galaxie.
Všetci hvezdári sa v tú noc chytali za hlavy a prehľadávali oblohu. Mesiaca však nikde nebolo. Príliv a odliv na Zemi sa zastavil, vtáky, čo putovali do ďalekých krajín nevedeli, kam majú ísť, a čo bolo najhoršie, Zem sa začala vychyľovať zo svojej dráhy. Pomaly, pomaličky, sa začala nakláňať, a hory a rieky sa začali posúvať hore dole, jednoducho nastal hrozný chaos a neporiadok.
Milý Mesiac sa zatiaľ veselo preháňal vo vozíku za kométou a nemyslel na nič iné, len na to, kde zohnať ešte väčšiu a rýchlejšiu kométu.
Čo sa však nestalo.
Ako tak leteli vesmírom, zrazu narazili na malú plechovku.
Bum! ozvalo sa, plechovka sa rozletela, a z nej vyskočil malý čiernobiely psík.
"Haf!" zaštekal na pozdrav a rozbehol sa k Mesiacu a vliezol do vozíka.
"A ty tu čo robíš? Nemáš ty byť náhodou na Zemi?" spýtal sa ho Mesiac.
"Ja som Laika. Poslali ma do vesmíru, tak cestujem. Eh, ale veľmi rád by som sa vrátil na Zem. Nemáte tam náhodou cestu?"
Mesiac sa poškriabal po hlave a obzrel sa okolo. "Hm, aj by som ťa odviezol, ale zdá sa mi, že sme sa trocha stratili. Pozri, mám šarkana!" povedal hrdo a potiahol záprahom. Kométa sa rozžeravila a takmer sa rozbehla ďalej, ale Mesiac ju zastavil. "Musíme ísť naspäť Tuto tohto nešťastníka odvezieme na Zem. Vieš, ako sa tam ide?"
Kométa však nevedela.
"Ja mám v tej plechovke, v ktorej ma ľudia poslali do vesmíru, kompas. Mohli by sme ísť podľa neho?" spýtala sa Laika.
"Kompas funguje len na Zemi," povedala kométa. "A len, keď je tam Mesiac. Bez Mesiaca sa pokazí severný a južný pól a cestovanie na Zemi je takmer nemožné. Nehovoriac o tom, že sa zastavil príliv a odliv a tak je celá zemeguľa úplne zmätená."
Mesiac sa zarazil. Nikdy ho nenapadlo, že je pre Zem a pre život na Zemi taký dôležitý.
"Hm, ak chcete, môžeme použiť môj nos," navrhla Laika. "Na Zemi fungoval bezchybne."
"Skúsiť to môžme," súhlasila kométa a Mesiac. "Sadni si do voza a naviguj."
Laika si sadla do voza, Mesiac za ňou a vybrali sa na cestu naspäť na Zem.
Prešli tisíce a tisíce svetelných rokov, až napokon došli po dlhom putovaní do Mliečnej dráhy.
"O chvíľu budeme pri Zemi," povedala Laika.
"Myslím, že máš pravdu," kométa pridala rýchlosť a zahla doprava. Nestihla sa ani rozbehnúť, keď sa takmer zrazili so Zemou.
"A sme tu," vydýchol Mesiac. "Počuj, kométa, vyložíme psíka, a ideme ďalej, hej?"
"Nikam nejdeš," zahrmelo Slnko. "Vráť Saturnu jeho prstenec a už aj na svoje miesto. Ja mám na starosti deň a ty zase noc a tak to bolo a tak to bude."
"Chcel som sa len trocha hrať. Pustiť si šarkana," zamrnčal Mesiac.
"Ak sa chceš hrať, pokojne si nechaj vozík. Psík ťa na ňom môže cez deň ťahať a môžete sa naháňať po Mliečnej dráhe. Ale už žiadne cestovanie po vesmíre s kométou. Kométa má svoju dráhu. Neexistuje, aby si domýlil celý vesmír svojími šašovinami."
"Psík, teda, Laika, sa chcela vrátiť na Zem," zahundral Mesiac. "To nie je šašovina, chcel som ho odviezť domov."
"Laika patrí do vesmíru," odvetilo Slnko. "Pokojne nech zostane s tebou, ale na Zem sa vrátiť nemôže."
Slnko sa nahlo k Laike a pošepkalo jej do ucha: "Spolieham sa na teba, že mi postrážiš Mesiac, aby už nikdy neodchádzal od Zeme. Myslíš, že to dokážeš?"
Laika zakrútila súhlasne chvostom. "Máš pravdu, Slnko, patrím do vesmíru. Neviem, načo ma sem ľudia poslali, ale poslali ma sem, a tak tu budem. Ak treba kvôli ľuďom strážiť Mesiac, budem strážiť Mesiac."
Slnko sa usmialo, vytrhlo si z hlavy jeden zlatý vlas a dalo ho kométe. "Choď tak ďaleko, ako vládzeš. Tento vlas ti dodá energiu."
Kométa sa rozlúčila s Mesiacom a Laikou, vplietla si slnečný vlas do chvosta a brrrnk! už jej nebolo.
Mesiac potiahol svoj vozík z hviezd za sebou a vrátil sa na oblohu, kam patrí.
Neskôr si postavil vozík väčší, pretože do toho malého sa aj s Laikou nezmestil.
A tak je na oblohe odvtedy Veľký a Malý Voz, a na Mesiaci zase mesačný psík, Laika.
A Mesiac občas sníva o tom, že je Martinov šarkan a na špagátiku lieta nad Lomnickým štítom, zatiaľčo sa Martin veselo smeje a behá hore dole a Laika sa na nich díva a odpočíva vo Voze.

Dobré ráno, Maťko.
"Samozrejme," zabavkla Laika.