Bolo, nebolo... Kde bolo tam bolo, bol raz jeden malý chlapec, ktorý práve začal chodiť do školy. Každé ráno ho rodičia budili pesničkou a horúcim kakaom a hovorili: "Maťko, vstávať, raňajky sú na stole. Bež si umyť zuby, môj maličký, je čas ísť do školy." A každé ráno sa Maťko odul, že on nie je maličký, a preto do školy nepôjde.
Nebolo to inak ani v to ráno, keď sa všetko zomlelo a Martinov svet sa zmenil. V to ráno sa totiž stalo niečo nečakané.
Bolo to ráno ako každé iné. Martin vstal po dlhom prehováraní z postele, vošiel do kúpeľne, zobral svoju modrú kefku a skúsil si na ňu vytlačiť trocha zubnej pasty. Pasta bola skoro prázdna, ale Martin videl, že na konci tuby ešte trocha ostalo. Stlačil tubu, ale žiadna pasta nevychádzala. Martin priložil k otvoru na zubnej paste oko a nakukol dnu. Zvnútra na neho hľadelo nejaké oko. Maličké, malinkaté, svetlomodré očko. Vyzeralo vystrašene a prekvapene a potom mrklo a zmizlo niekde v útrobách zubnej pasty.
Martin položil tubu na umývadlo a chvíľu sa na ňu díval. Čakal, či sa vnútri niečo pohne. Zubná pasta bola ale nehybná. "Martin!" zavolala na neho mama z kuchyne. "Raňajky ti vychladnú. Nemusíš si umývať zuby tak dlho. Dve minúty celkom stačí, to predsa vieš, nie?" "Už idem!" zakričal Martin, ale nemal v úmysle nikam ísť. Ďalej pozoroval zubnú pastu. Po chvíli ju zobral do ruky, priložil si ju k uchu a zahrkal ňou. Nebolo počuť vôbec nič. Martin znova pozrel dovnútra. Oko bolo stále tam.Teraz však vyzeralo oveľa vystrašenejšie. Martin žmurkol. Oko tiež žmurklo. Martin žmurkol dvakrát. Oko tiež žmurklo dvakrát. "Počkaj," zašepkal Martin, zatvoril dvere do kúpeľne a zamkol ich. "Teraz môžeš vyjsť von. Nikto ťa neuvidí." Oko žmurklo a zmizlo niekde v temnote zubnej pasty.
Dobré ráno, Maťko. (pozri sa do pasty, že či je to oko ešte tam)
Posts
