Ako sa na Mesiac dostal Mesačný Pes

Jednej peknej hviezdnej noci sa mesiac zobudil, a zistil, že je odhryznutý. Kým sa Mesiac celý deň vyvaľoval na slnku, niekto z neho odhryzol.
"Ach jaj," vzdychol si Mesiac, "ako sa teraz ukážem pred hviezdami. Pred ľuďmi a pred zvieratami? Ani príliv a odliv už nebudú nikdy také, ako bývali! Budú len polovičné. Dvojtretinové. Štvorpätinové."
Mesiac začal počítať, aké matematické číslo najlepšie vystihuje túto katastrofu, a kým počítal, zaspal. Na druhú noc sa zobudil a chýbalo z neho ešte viac.
"Jajajajaj, ja úbohý kus vesmírneho kameňa! Zahryzla sa do mňa čierna diera! Ach, slnko moje, už nikdy nebudem, aký som býval. Ba čo viac, morský príliv na Zemi bude už len trojpätinový!" A znova začal Mesiac počítať, ako sa všetko na Zemi a okolo zmení kvôli tomu, že z neho niekto odhryzol. Uprostred výpočtov sa ale zasekol: "Už to mám! Nepôjdem dnes spať a počkám si na toho, kto si zo mňa ulamuje. Veď ja mu ukážem! Vezmem si od neho naspäť všetky moje ulomené kúsky a poženiem ho na druhý koniec galaxie."
Ale čo sa nestalo. Mesiac sa ráno zobudil, a keď sa chcel pozrieť do zrkadla, na východnej strane zemegule, nevidel nič. "Haló..." povedal neisto, slabým hláskom Mesiac, akoby sa bál, že je celý zmiznutý. A veru aj bol. Ale hlas mu zostal. "Som tu a nevidím sa?" spýtal sa sám seba. "Som tu a nevidím sa," skonštatoval smutne, a celkom zbytočne privrel oči. Aj tak nič nevidel. Bol zahalený v čiernočiernej tme.
"Nuž, aspoň zo mňa nikto nebude môcť odhryznúť, keď som celý neviditeľný," vzdychol si a poslepiačky sa vyštveral na oblohu nad Londýn.
"Počuj Mesiac," ozval sa zrazu tichý hlas, "ja viem, že tam si. Mohol by si, prosím, postrážiť na chvíľu môjho psíka?"
Mesiac otáčal hlavou, ale nič nevidel.
"Tu som," bolo počuť hlas, "len natiahni ruku, a ja ti podám vodítko. Je to veľmi vychovaný psík, dobrý a múdry, budeš mať z neho radosť."
"Postrážim, čoby nie," súhlasil Mesiac. "Ale len ak mi povieš, kto zo mňa odhryzol."
"A keď ti to poviem," pokračoval dievčenský hlások, "postrážiš mi môjho psíka?"
"Postrážim. Ale kto ho bude kŕmiť?"
Dievčatko sa nahlo a pritiahlo si Mesiac za ucho bližšie k sebe.
"Bude ho kŕmiť Maťko," zašepkalo. "Musíš mi sľúbiť, že sa každú noc postavíš na oblohu, kúsok od jeho domu. Môjmu psíkovi veľmi chutia Maťkove noty. Stačí, keď ich len raz za deň počuje, a hneď má plné bruško a je veselý."
"Sedí vec. A teraz šup šup, rýchlo mi povedz, kto zo mňa odhryzol."
Dievčatko sa nahlo ešte bližšie, a veľmi potichučky, Mesiacu zašveholilo niečo do ucha.
Nikto nevie, čo mu vlastne v tú noc povedalo, ale jedno je isté: na Mesiaci žije odvtedy mesačný pes, ktorý sa nevie dočkať, kedy začneš hrať, Maťko.
Tak mu niečo zlož. Alebo len zahraj. Každý deň troška. Nech má plné bruško.
Dobré ráno, Maťko.