Vesmírna ZOO 1

Kde bolo tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial, za siedmimi horami a siemymi dolami, žil raz vysoko v horách, v tichej dedinke, malý chlapec, ktorý bol posadnutý hviezdami. Celé dni nerobil nič iné, len kreslil rôzne modely vesmírnych lodí, a v noci sedel na streche domu a počítal hviezdy. Každý predmet, ktorý v škole mali, si premenil na štúdium vesmíru. Na literatúre čítal zásadne len knihy o kozmonautoch, na chémii sa snažil vymyslieť lepidlo, na ktoré by sa prilepila padajúca hviezda, na fyzike počítal, aký motor by bol pre jeho Hviezdoloď najlepší, a na matematike počítal, koľko dní ešte ubehne, kým bude môcť ísť na vysokú školu pre kozmonautov.
Ako tak jedného dňa sedel na streche a ďalekohľadom skúmal škvrny na Mesiaci, zrazu sa obloha celá rozjasnila, akoby bol deň, a rovno nad jeho hlavou sa zjavila kométa. Martinko odtiahol ďalekohľad od oka a pozrel sa prekvapene nad seba. Kométa sa približovala obrovksou rýchlosťou, bola veľká ako celé hory, kde chlapec býval, bola veľká, ako celá ich dedina, bola veľká ako futbalové ihrisko...
"Počkať," povedal chlapec sám pre seba nahlas, "niečo tu nesedí. Kométa sa približuje a .... sa zmenšuje?"
A bolo to presne tak. Čím bližšie bola kométa k chlapcovi, tým bola menšia. Keď bola nad chlapcovou hlavou niekoľko sto metrov, veľká ako kôň, chlapec odložil ďalekohľad nabok, a s vyvrátenou hlavou čakal, čo sa stane.
A čo sa nestalo. Pár metrov nad strechou, kde chlapec sedel, sa kométa podobala na prskavku, a ako padala dole, zmenšovala sa čoraz viac, až napokon zosadla na chlapcovu dlaň ako dáka mimozemská zlatá vážka.
Chlapec sa díval na natiahnutú dlaň pred sebou. Kométa ho hriala a trocha aj šteklila, ako pulzovala. Potom sa trikrát otočila na mieste, schúlila sa do klbôčka a zaspala. Prestala tak veľmi žiariť, a len tak trošička tlmene svietila. Chlapec ani nedýchal. Bál sa čo len pohnúť, aby náhodou kométu nezobudil, aby náhodou neodletela, aby náhodou nezhasla. A tak tam stál s natiahnutou rukou, kým mu nestŕpla. Na chvíľu si ju podoprel druhou rukou, ale nevydržal dlho, už takmer svitalo a bol naozaj veľmi unavený. Opatrne vytvoril zo svojich dlaní malý úkryt pre kométu, aby sa nezľakla, že idú zo strechy preč, a pobral sa do svojej izby. Ľahol si do postele a kométu uložil vedľa seba, pod perinu. Stále svietila - keby chcel, pokojne by si mohol pod perinou pri jej svetle čítať. Ale nečítal, len fascinovane hľadel na kométu, až kým sa mu oči od únavy samé nezatvorili.
Na druhý deň, keď sa zobudil, však kométa pod perinou nebola. Sedela za stolom v hojdacom kresle, veselo poblikávala a niečo zúrivo kreslila do zošita. Chlapec sa opatrne naklonil nad zošit. Bol tam dokonalý obrázok vesmírnej lode, so všetkými technickými detailami a výpočtami. Kométa sa vzniesla nad zošit a nadšene začala krúžiť okolo chlapcovej hlavy.
"To som ja!" napísala vedľa vesmírnej lode, a potom hrdo ukázala na seba.
Chlapec sa uškrnul. "Ty si vesmírna loď?"
"Ja," napísala znova hrdo kométa a zablikala ako vianočný stromček. "Ideme?"
"Ideme kam?" spýtal sa chlapec, ale v jeho hlase neznelo ani trocha dôvery.
"Kam len chceš," napísala kométa.
"Chceš mi povedať, že ty si vesmírna loď a odvezieš ma do vesmíru?"
Kométa horlivo pritakala a vedľa lode nakreslila horský štít.
"Ach jaj," chlapec, mávol rukou a začal sa obliekať. "Mať malú kométu je ako mať malú rybku v akváriu. Nanič. Hoci, kométa vie písať a dá sa s ňou komunikovať. Ale čo. Znova musím ísť do školy. Ešte 11757 dní a budem môcť ísť na vysokú astronomicko-kozmonautskú, a potom, milá kométa, potom sa pôjde do vesmíru. Dovtedy, obávam sa, budeš musieť vydržať v tejto malej izbičke len so mnou."
Ale kométa nesúhlasne vyskočila a zjančene začala lietať hore dole.
"Martin, Martinko, hore si?" ozval sa ženský hlas spoza dverí.
Martin lapil kométu do bejzbolovej rukavice práve vo chvíli, keď sa otvorili dvere.
"Ja odpadnem, ty si oblečený. Čo sa stalo, nemáš náhodou teplotu?" Martinova mama mu chytila čelo. "Nemáš. Tak poď, raňajky sú na stole. A odlož tú bejzbolovú rukavicu, vidličku v nej ťažko udržíš."
"Čo si dáš na raňajky?" pošepol Martin kométe.


(...dobré ráno, Maťko. Nemáš pod perinou kométu? Ozaj, a nevieš, čo raňajkujú kométy?)